Môže sa neslobodný človek cítiť slobodne? - úvaha

Môže sa neslobodný človek cítiť slobodne? - úvaha

Mnohí filozofi starej i modernej doby si už celé stáročia lámu hlavu nad tým, čo znamená sloboda. Niektorí popisovali slobodu ako vonkajší stav, iný ako stav mysle. Niektorí tvrdili že oslobodenie od ekonomického útlaku je tá pravá sloboda, iný sa ju snažili rozdeliť a tým presnejšie definovať.

Pojem sloboda, poznali už starovekí Sumeri v Mezopotámií. Slovo "Amagi", ktoré môžeme doslovne preložiť ako návrat k matke, symbolizoval oslobodenie otroka alebo dlžníka. Bol to však konkrétny pojem ktorý vyjadroval opak k otrokárstvu. Nemal teda ešte žiaden filozofický rozmer.

Až v antike začali filozofi brať pojem sloboda abstraktne, a začali mu pripisovať duálny rozmer (telesný a duševný). Epiktétos, ktorý bol sám zotročený, tvrdil, že skutočnú slobodu človek nájde v ovládaní vlastnej mysle a emócií. Podľa neho môže byť aj otrok slobodný, ak sa jeho myseľ vie odrezať od vonkajších okolností. Práve tu začína vznikať myšlienka, že aj neslobodný človek sa môže cítiť slobodne (ak sa odosobní od vonkajších okolností).

Edith Steinová zastávala podobné myšlienky ako Epiktétos. Tvrdila že ak je človek väznený, ale zároveň plne presvedčený o pravdivosti svojich činov či tvrdení, môže sa cítiť slobodne. Pre Steinovú bola sloboda predovšetkým v duchovnej a intelektuálnej nezávislosti, ktorá umožňuje človeku vykonávať slobodnú voľbu v súlade s pravdou.

Takže ak by sme jej položili našu otázku, jej odpoveď by bola zrejme áno, za predpokladu že človek zastáva správne hodnoty a stojí si za svojimi činmi a presvedčeniami.

Zaujímavé je, že tieto pohľady sa líšia od klasického pohľadu na slobodu. Bežný, laický pohľad na slobodu chápe slobodu ako kombináciu telesnej a psychickej slobody. Teda že človek má slobodu pohybu, a slobodu slova.

Ale do akej miery môžeme byť z tohto pohľadu slobodný. Neznamená to predsa že keď vstúpim na niečí cudzí pozemok z ktorého ma vyháňajú že obmedzujú moju slobodu? Neznamená to že keď šírim nebezpečné konšpirácie že mi obmedzujú moju slobodu slova? A neznamená to, že som povinný dodržovať zákony krajiny, že mi je odopieraná sloboda rozhodovania sa sám za seba?

Epiktétos aj Steinová pracovali s predpokladom že všetci ľudia zastávajú správne hodnoty a ich sloboda je považovaná ako pravda.

Ak sa však do tohto vzorca dostanú ľudia, ktorí sú sebeckí a sú schopní obetovať slobodu iných v prospech vlastnej, dostávame sa do sveta, kde sú slobodný iba tí najsilnejší. Ostatný sa musia podriadiť a pracovať na tých, ktorý im vládnu (autoritárstvo).

Ak si však predstavíme svet, kde sú skutočne slobodný iba tí, ktorý sú pri moci, môže sa človek cítiť slobodný aj tu?

Berme slobodu teda dvojrozmerne. Sloboda znamená aj telesnú, aj psychickú voľnosť (korper a leib - Steinová). Ak je neprítomný jeden z týchto rozmerov, nemáme skutočnú slobodu.

Človek, ktorý má teda pohľad na slobodu dvojrozmerný, a žil by vo svete, kde sú skutočne slobodné iba autority, môže sa aj on cítiť slobodne?

Zoberme si príklad z knihy 1984 od George Orwella (1949). Ľudia sa v tomto svete cítia slobodne aj keď skutočne nie sú. Ako je to možné?
Orwell opisuje svet, kde vládne Strana (autority so skutočnou slobodou), ktorá má úplnú moc nad 99 percentami obyvateľstva. Obyvatelia sú ale presvedčený, že to tak má byť a aj keď im chýba veľa základných potrieb, myslia si, že stále je lepšie ako v minulosti.
Samozrejme strana minulosť prepisuje podľa vlastných potrieb (ministerstvo pravdy). Ľudia, ktorý sa už narodili po tamojšej revolúcií teda nemajú ako porovnať život pred a po revolúcií. Príde im normálne že svet do ktorého sa narodili je taký, aký je (teda neslobodný), a uvedomiť si, že to tak byť nemá dokáže iba zanedbateľné percento z nich. Na tých už ale čaká tajná polícia, ktorá sa takýchto disidentov veľmi rýchlo zbaví, a postará sa aby zmizol zo všetkých dokumentov a poprie existenciu takejto osoby (prepisovanie histórie). Ostatní, aj keď vedia že ich známy určite žil, však nikdy nepochybujú o tom, čo povie strana (dvojmyšlienkárstvo v praxi).

Takto ovplyvnený ľudia nemajú teda ani jeden rozmer slobody. Nemajú ani slobodu pohybu (iba v rámci vlastnej krajiny), a ani slobodu mysle (silná propaganda), no napriek tomu sa môžu cítiť slobodne.

Vzniká potom jav ktorý môžeme porovnať k laboratórnym myšiam. Myš, ktorá bola časť života voľná, následne chytená a zavretá do klietky, by si stále "pamätala", respektíve by bola naučená pohybovať sa voľne a loviť si potravu sama (bola by mysľou stále slobodná).

Ak by mala však potomstvo, ktoré by bolo celý život väznené, nevedeli by už porovnať udalosti pred uväznením ich predkov a po. Nevedeli by potom čo to vôbec sloboda je, a ich svet by bol veľký zrovna tak veľký, ako ich klietka. Boli by naučení na prídel jedla (nie na lovenie), a len pre vyššie prídely by cítili blahobyt a radosť.

Môžu však ľudia vyrastajúci v neslobode cítiť slobodu, aj keď prakticky nevedia, čo znamená? To už závisí od uhľa pohľadu. Z nášho pohľadu sa môžu javiť ako neslobodní, no pre nich samotných môže mať sloboda úplne iný význam.

Sloboda ako pojem je teda čoraz ťažšie definovateľná. Nie je to iba jednoduchý opak neslobody, ako si to predstavovali starovekí Sumeri, no niečo oveľa komplexnejšie. Vieme že sloboda nie je len o tom, či nás niekto obmedzuje, ale aj o tom, ako vnímame sami seba, ako myslíme o sebe a svojich činoch.

Paradoxne dnes, v ére digitálnych technológií a neobmedzenému prístupu k informáciám, zažívame čoraz väčšie obmedzenie slobody myslenia. Človek má síce slobodu pohybu alebo slobodu slova, no jeho myseľ je každodenne vystavená tonám obsahu a názorov ktoré formujú jeho vlastný názor skôr, ako si uvedomí, že nejaký má. Algoritmy na sociálnych sieťach mu tlačia viac a viac obsahu ktorý je totožný s jeho presvedčením, a tak sa okolo neho vytvára bublina vlastnej pravdy, kde je všetko v rozpore s jeho pravdou škodlivé a nepriateľské (toho využívajú politici). Vytvárajú sa skupiny ktoré majú ako tak jednotný názor, ktoré sú síce malé, ale postačia jednotlivcovi na rozvíjanie vlastnej pravdy a vlastného sveta. Takýto človek sa stane otrokom vlastných názorov (pretože má názor na všetko) a skupiny (pretože akékoľvek pochybnosti o názoroch v skupine sú zradcovské). Môže sa teda cítiť slobodne, pretože má pocit, že má názor, no v skutočnosti ten názor ani nikdy nebol jeho vlastný. Sloboda myslenia sa tak zmenšuje na slobodu vybrať si medzi dvoma ilúziami ktoré nemusia mať s realitou nič spoločné. Nie sme teda znova v pasci, no tentokrát však digitálnej?

Ak sa ale opäť vrátime k našej pôvodnej otázke- môže sa neslobodný človek cítiť slobodne? Odpoveď znie: áno, môže. No táto sloboda nemusí byť ozajstná. Môže to byť len ilúzia vytvorená okolitým prostredím, aktuálnymi situáciami či moderným algoritmom. Sloboda sa takto môže zdať prítomná, no nemusí to zodpovedať realite. Človek vyrastajúci v neslobodnom systéme si môže myslieť, že je slobodný, práve preto, že nepozná nič iné. A naopak, aj v spoločnosti, ktorá sa nazýva slobodná, môže jednotlivec zažívať silnú duševnú neslobodu. Sloboda teda nie je len to, čo nám dovolí systém, ale hlavne to, čo si dovolíme my sami v našich hlavách. A práve preto je skutočná sloboda taká krehká - pretože nie je to nič uchopiteľné a teda ťažko vieme určiť či je prítomná, alebo to je iba klam.

Samuel Kolník